Pri pohľade na ešte stále novú tvár Liptova (dielo bolo dokončené niekedy na začiatku 80.-tych rokov minulého storočia) totiž nezabúdajme na Hanákove Obrazy starého sveta a nezabúdajme ani na to, že to bola komunistická vláda, ktorá tieto obrazy cenzurovala a ich protagonistov neskôr "zaplavila" masou viac ako 360 miliónov kubíkov vody.
V súvislosti s veľkými vodnými stavbami však treba povedať i to, že jednou z ich základných funkcií je protipovodňová ochrana (PPO), a ekonomická teória (ale najmä prax ekonomiky PPO) je v hľadaní a uplatňovaní lepších spôsobov manažmentu PPO, než tých, ktoré predpokladajú výraznú intervenciu vlády, zatiaľ neveľmi rozvinutá. Samozrejme; existuje množstvo známych iných spôsobov protipovodňovej ochrany, ktoré fungujú (resp. môžu existovať) i bez účasti vlády: či už ide o budovanie malých vodných nádrží, tzv. suchých poldrov, budovanie hrádzí, odvodňovanie pôd, alebo čistenie a úpravu vodných tokov - z iniciatívy samospráv, občanov, či podnikateľov (v súčasnosti poisťovne rozpracovávajú systém povodňových máp, ktorými stanovujú ceny za poistenie nehnuteľností, čo je dobrý spôsob pre zvyšovanie súkromných iniciatív v ochrane pred povodňami; iným príkladom sú vodné melioračné družstvá - "protipovodňové" spoločenstvá farmárov - ktoré vznikali v 19. storočí na východnom Slovensku). Ak by vláda ustúpila z protipovodňovej ochrany aspoň malých vodných tokov (v hydrológii je zaužívaným kritériom rozloha povodia menej ako 100 km2), potom by vznikli dobré podmienky pre spontánny rozvoj týchto mechanizmov. Trochu väčší problém je však s veľkými vodnými tokmi, ktorých protipovodňová ochrana sa stretáva s viacerými "zvláštnosťami" trhu: napríklad neochotou výraznej časti verejnosti "kupovať" si takúto ochranu, pretože nepreferujú úžitok z investícií do PPO (čím vzniká pri verejných výdavkoch napríklad problém tzv. čiernych pasažierov); ďalej vysokými transakčnými nákladmi jednotlivcov na presadenie PPO; taktiež skutočnosťou, že PPO veľkých povodí je službou čiastočne komplementárnou (napr. na účely vodných ciest, či cestovného ruchu), ale čiastočne i vylučujúcou iné služby (napríklad "ekologické verejné záujmy").
Akokoľvek zložitá je problematika PPO na veľkých vodných tokoch, nezabúdajme na to, že slobodný trh by PPO zabezpečoval, akurát vzhľad krajiny by bol zrejme iný (podobne ako trh s nehnuteľnosťami) a priebeh prechodu na trhové riešenie by mohol občas spôsobovať i závažné povodňové situácie.
Pre účely rozpravy o úlohách vlády v budovaní veľkých vodných nádrží však existuje prinajmenšom jedno pevné vodítko, vďaka ktorému by väčšina veľkých vodných diel v slobodnej spoločnosti asi nebola vybudovaná: je ním vlastnícke právo. Žiadna vláda nemá právo bez súhlasu vlastníka zaplaviť jeho minulosť a vyhnať ho z domu, ktorý si postavil a v ktorom žil desiatky rokov - a to ani vtedy, ak rozoberie kostol v zaplavenej Palúdzke a prevezie ho na Svätý Križ:
Toto je potrebné vnímať i s vedomím, že z hľadiska narušenia vlastníckych práv je vskutku zásadný rozdiel medzi vnúteným predajom (alebo výmenou) ornej pôdy kvôli postaveniu dialnice, a vnúteným predajom (alebo výmenou) rodinného domu, ktorý skončí navždy zaplavený pod niekoľkometrovým vodným stĺpcom.
Liptovskú Maru by teda dobrá vláda dozaista nevybudovala, no mnohokrát aj prírodná katastrofa dokáže stvoriť oku lahodiace obrazy. Z Havránka tak vidíme jedno z troch podobne rozsiahlych slovenských morí (Liptovská Mara, Oravská priehrada a Zemplínska Šírava), ale zároveň nádrž s najväčším objemom vody na Slovensku (viac ako 360 mil. m3).
Liptovský Mikuláš od hotela Jamajka v Bobrovníku, cca. 2 km pred Havránkom (môj fotoaparát Olympus C-725 už presluhuje, takže ostrosť záberu, žiaľ, nie je bohvieaká):
Pohľad z Havránka: z hľadiska krajinotvorby utešená kombinácia vodnej plochy, líniových prvkov (železnica, pred ňou dialnica) a urbanizovanej krajiny:
Usadlosť na Ľupčianskej strane:
Chočská strana, hotel Jamajka v popredí na ľavej strane (mimochodom, vlastníkom hotela na exkluzívnom mieste, podobne ako správcom nádrže, je Slovenský vodohospodársky podnik š.p.) :
Havránok, reprodukcia keltského obydlia:
Liptovská Mara - časť hrádze a vodná elektráreň (ďalší "problém" z hľadiska úlohy vlády pri výstavbe veľkých vodných nádrží: ukážka multifunkčného využitia nádrže, nielen na PPO, ale i na výrobu elektrickej energie, ďalšieho "monopolného" odvetvia...)
Detto, trochu širší pohľad:
Súkromné roličky nad Marou (kapitalizmus sa konečne vrátil):
Obec, mohol by to byť Krmeš (opravte ma):
Krajina pod jednou priehradou (Liptovská Mara) a nad druhou priehradou (Bešeňová):
A prichádzajú ďalšie služby spojené s jednou nádržou: cestovný ruch (plavba loďou) a historický exkurz (torzo kostola zaplaveného Marou):
A ešte raz:
A na záver - hľadanie holorubov, ktorých je podľa environmentalistov vraj toľko, že je dôvod začať sa ich báť. Prvý pokus, neúspešný (pasienok):
Druhý pokus, asi úspešnejší. S týmto zelení tak úspešne balamútia verejnosť...?
I napriek/vďaka vodnej nádrži je Liptov stále skvelým miestom na pozorovanie kombinácie "spontánnej" a "riadenej" krajinotvorby.
A ako je to s odpoveďou na otázku v názve článku? U mňa je odpoveď NIE. Vodohospodársky (a obzvlášť "vodnodielový") biznis obvykle splní ciele, ktoré si jeho vládni tvorcovia dajú. Považie je i vďaka Vážskej kaskáde povodím, ktoré už niekoľko desaťročí nemá zásadný problém s povodňami. PPO však pozná i jednoduchšie a lacnejšie možnosti. Tie sa neuplatňujú i preto, lebo "vodnonádržový" biznis poskytuje pod pláštikom verejného záujmu priestor pre obrovskú korupciu, klientelizmus a mrhanie verejnými zdrojmi. O často drastickom porušovaní ľudských práv nehovoriac.
